November 2008

KTO CHLIEB A SOĽ CTÍ, TEN NEKLAME
UPJŠ zvyšuje tlak na kvalitu
Onkologické deti si chcú zarobiť na seba
Slovensko navštívila britská kráľovná Alžbeta II.
Hotelový a apartmánový komplex Mlynky
EÚ sa hrá s Lukašenkom
Ostrovy zábavy, kultúry a hlbokej religiozity
Dohodnutá izraelsko-pa­lestínska nedohoda
„Nikto nie je iný, všetci sme si rovní“
Gizka Oňová
Mgr. Jozef Paulen
audítor verejnej správy
Teodor Križk
Ján Litecký Šveda
organový virtuóz
Ing. Alexander Čierny
Prof. Dr. Milan S. Ďurica SDB
Emil Vontorčík
Anton Hruboň
Ako zlepšiť zdravotný stav ľudí?
Biopalivá a alternatívne zdroje v doprave
Psychiatria: pomoc, alebo hrozba?
Ako vznikala prvá SNR
Snívajúci realista
Súkromné kapitoly Tibora Kovalika
Ján Hladík a jeho krásy Slovenska
Slováci porazili Poliakov

KTO CHLIEB A SOĽ CTÍ, TEN NEKLAME
Keď som sa s mojím priateľom rozprával pri káve o nedávnej návšteve britskej kráľovnej na Slovensku, v našom rozhovore rezonovala otázka štátneho protokolu, výberu stovky lepších či takzvaných osobností na banket s Jej Veličenstvom, ale najmä „frakový a chlebový škandál.“ Nemá zmysel hodnotiť chyby a nedostatky, tým sa nevyhli napríklad ani Maďari, keď Alžbeta II. navštívila Budapešť. Tesne predtým ako mala vystúpiť v maďarskom parlamente, ju moderátor slávnostného zasadania parlamentu pozval k rečníckemu pultu s oslovením „Madam“...A škandál bol na svete. A hanba mediálne nafúknutá a podobná tej, akú údajne utrpelo Slovensko a Slováci - jeho politická a národná, presnejšie zbohatlícka elita (česť výnimkám), ktorá nemá na fraky, ale iba na smokingy! Bola to skvelá vizitka Slovákov, či šľachetný prístup britského kráľovského dvora k reálnym možnostiam slovenskej štátnej etikety, keď dal hostiteľom najavo, že budú stačiť aj smokingy? Alebo to bolo prezradené netaktné podceňovanie slovenských schopností zo strany britského protokolu? Alebo to bol obyčajný prejav britskej nadradenosti?
Veď keď v máji 2007 Slovensko navštívila holandská kráľovná Beatrix, ani vtedy slovenská politická elita, vrátane komunálnej, nemala na sebe fraky, ale vtedy to nikoho nevzrušovalo. Ani to, že holandská panovníčka bez problémov symbolicky ochutnala chlieb a soľ pred prezidentským palácom v Bratislave, kde ju vítal slovenský prezidentský pár a dievčatá v krojoch. Symboly starovekého slovanského vítania vzácnych hostí... Britská panovníčka však nenapodobnila holandskú kráľovnú. Jej protokol sa vyhovoril na to, že Jej Veličenstvo nikdy na verejnosti neochutnáva a nekonzumuje jedlá. Nuž ťažko uveriť tomu, že by slovenský protokol neinformoval britský o tejto súčasti uvítacieho ceremoniálu. Prezident Gašparovič síce úprimne vysvetľoval Jej Veličenstvu tento pradávny zvyk, ale Alžbeta II. chlieb so soľou neochutnala, ani sa neuklonila, ako kráľovná Beatrix po jeho ochutnaní. Mlčky si vypočula vysvetlenie pána prezidenta a potom sa pobrala ďalej. Dve panovníčky a dva rozdielne prístupy. Alebo je to skôr otázka, či európske kráľovské dvory majú rovnaké protokoly a či sa ich musia monarchovia striktne dodržiavať? Alebo - ako majú panovníci a panovníčky dať verejnosti najavo, že sú aj ľudia z mäsa a kostí? Alebo to bol prejav nepoznania mentality a tradícii Slovákov? „Kto chlieb a soľ ctí, ten neklame,“ hovorí slovenské príslovie. Ponúknuť vzácnu návštevu chlebom a soľou je viac než tisícročný zvyk, ktorý pochádza z obdobia Veľkej Moravy. Pripomeňme, že kráľovná Alžbeta II. si ho nechala aspoň vysvetliť, ale George W. Busch, v poradí 43. americký prezident, nebol na neho ani zvedavý, ani sa nenechal s ním na Slovensku privítať! Bochník chleba symbolizuje život, soľ zase zdravie. V západnej časti Ruska chle­bom a soľou vítali cára či cárovn­ú predstavitelia mesta, ktoré sa vladár­i rozhodli poctiť svojou návštevou. Možno si predstaviť vzácnejší dar na uvítanie? Chlieb, ktorý po stáročia dorábali ľudia len a len vlastnými rukami a bol ich základnou potravou. A soľ, dar zeme, vzácnejší než zlato. Chlieb a soľ, vychádzajúc z kresťanstva, boli symbolom pohostinnosti, priateľstva a úprimných myšlienok. Kedysi nesmeli preto chýbať na žiadnom, hoci len skromnom pohostení každej návštevy. Buďme trochu zlomyselní. Malo Slovensko privítať Alžbetu II. zbierkou starobylých umeleckých predmetov, ktoré by skončili v Londýnskom múzeu? A Georga W. Busha privítať kazetovými bombami, novým kasínom alebo prezidentom, ktorý by ho čakal na koni ako kovboj?
Bochník chleba a štipka soli sa postupne dostali i do slovenskej i českej literatúry. Aj slávna Babička Boženy Němcovej vravievala: „Kto u mňa neprijme chlieb a soľ, ten nie je hoden, aby som mu stoličku ponúkla“. Babička si chlieb vážila nadovšetko. Aj vnúčatá učila tomu, že chlieb je Boží dar: „...bez neho je zle a kto si ho neváži, toho Pán Boh potresce““. Aj slovenskí junáci v básni Mor ho! od Sama Chalupku „Božie dary niesli, chlieb i soľ, cárovi“. Rímsky vladár ich dar neprijal a takmer všetci vieme, ako to s junákmi skončilo. Aj Rudolf Dilong, významný slovenský básnik, svojim čitateľom ponúkol chlieb a soľ (Ponúkam chlieb a soľ). A nezabúdajme na kráľa, márnivého otca troch kráľovských dcér, ktorý zase v slovenskej ľudovej rozprávke v záchvate hnevu dal zničiť všetku soľ v kráľovstve. A nemal si potom s čím posoliť krajec chleba. „Idú k sebe ako chlieb a soľ,“ hovoríme často, keď vidíme pekný párik, alebo rozumnú tandemovú dvojicu.
Ak niektorí mudrci tvrdia, že vítanie týmito vzácnymi darmi by nemalo byť súčasťou slovenského štátneho vítacieho ceremoniálu, musia navrhnúť, čo iné by to malo byť. Len kytica kvetov a podanie si rúk, či naznačený bozk na ruku, alebo len mierny úklon pred autoritou panovníčky? Čo to vlastne má byť? Veď nad nami, nad všetkými kresťanskými národmi, je tou najvyššou autoritou Boh. Kto v neho verí, musí veriť aj kresťanským symbolom.

UPJŠ zvyšuje tlak na kvalitu
„Naša univerzita sa kvôli plneniu kritérií nepotrebuje spájať s inou univerzitou. Musíme vyvážať vlastný rozum. Nezachránia nás štrukturálne fondy EU. Pri dobrom investovaní nám môžu len pomôcť,“ konštatuje Ladislav Mirossay, rektor Univerzity Pavla Jozefa Šafárika.

Onkologické deti si chcú zarobiť na seba
Občianske združenie Spoločnosť detskej onkológie v Košiciach získalo prvý zahraničný grant. Prispievateľom je charitatívna organizácia NATO Wives Bazaar, ktorá združeniu uvoľnila 10 000 eur.

Slovensko navštívila britská kráľovná Alžbeta II.
Slovensko aj Slovinsko prežili historicky prvú návštevu vládnuceho britského monarchu na svojom území.

Hotelový a apartmánový komplex Mlynky
Nový apartmánový dom prispeje k ďalšiemu rozšíreniu a skvalitneniu služieb v Slovenskom raji, ktorý to potrebuje ako soľ.

EÚ sa hrá s Lukašenkom
Bruselská naivita sa skrýva v špekulácii, či Minsk zostane spojencom Ruska alebo sa pridá na druhú stranu.

Ostrovy zábavy, kultúry a hlbokej religiozity
Mykonos za svoju slávu vďačí susednému Delosu, svätému ostrovu starých Grékov, na ktorom sa zrodili Apolón a Artemis. A ostrov Tinos bol zase vyhlásený za svätý ostrov moderných Grékov.

Dohodnutá izraelsko-pa­lestínska nedohoda
Izraelská vláda od roku 1993 nedodržiava záväzok a osídľuje okupované palestínske územie. Jeruzalem sa mal vyhnúť umelej judaizácii.

„Nikto nie je iný, všetci sme si rovní“
1.župná paralympiáda Trnavského samosprávneho kraja úspešne odštartovala novú tradíciu pre hendikepovaných a skromných športovcov.

ANKETA
Gizka Oňová
speváčka
Ja ako celoživotná optimistka som za to, aby sme si pripomínali len kladné a príjemné udalosti, veď všade sa dnes volá: „Hľadajme veci, ktoré nás spájajú a nie tie, ktoré nás rozdeľujú“. Minulosť a najmä to negatívne z nej, prenechajme historikom. Tí už budú vedieť, ako s tým naložiť.

Mgr. Jozef Paulen
audítor verejnej správy
Suché fakty histórie arbitrážneho rozhodnutia Viedenskej arbitráže z 2. novembra 1938 hovoria o strate približne 1 územia Slovenska v prospech horthyovského Maďarska. Samotné písomné rozhodnutie, ktorým bol tento hanebný akt spečatený, obsahuje iba zopár bodov v rigoróznom duchu pre výkon povinností najmä československej vlády. O čo kratšie bývajú obdobné dokumenty, o to väčšia paleta krutosti osudov ľudí je v hre. Stačí spomenúť povestný Stalinov škrt perom a národ bol vysídlený. Arbitri Viedenskej arbitráže sú známi: ríšskonemecký minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop a gróf Galeazzo Ciano, minister zahraničných vecí Jeho Veličenstva kráľa Talianska, cisára Etiópie. Kto sú však obete Viedenskej arbitráže? Sú to zástupy bezmenných ľudí, o ktorých sa rozhodlo, že majú iba päť dní na to, aby si zbalili svoj majetok a odišli zo svojich domovov nevedno kam. Vo všeobecnosti, moje chápanie pripomínania si zlomových udalostí histórie nie je formou kampane. Takisto pripomínanie si zlomových udalostí histórie nie je iba jeden pietny deň v roku. Sila spomienky je v tom, že každý jedinec v spoločnosti cez priz­mu poznania smutných stránok histórie precíti koľko strachu, bôľu a utrpenia sa skrýva za každým ľudským osudom a v tomto prípade ľudí, ktorí mali svoj domov na odstúpenom území.

Teodor Križka
básnik a šéfredaktor Kultúry
Každý kultúrny národ nielen intuitívne, no najmä ústami svojich elít vie formulovať vlastné záujmy tak, aby prežil a rozvíjal svoju kultúrnosť. K tejto zásadnej vlastnosti nesporne patrí aj schopnosť jasne rozlišovať, ktoré udalosti, ktoré dátumy patria k rozvoju národnej hrdosti a ktoré k sklamaniam, či dokonca porážkam. A nedvojzmyselne treba analyzovať príčiny a označiť vinníkov i obete, aby sa predišlo opakovaniam zločinných aktov. Viedenská arbitráž znamenala zlovoľný diktát, v ktorom boli odňaté a pripojené južné územia Slovenska k Maďarsku a severné k Poľsku. Čo sa na zabratých územiach dialo so Slovákmi, dokazujú aj tieto výpovede: „Priviazali ma k lavici, kabát hodili na hlavu, jeden si na mňa sadol a začal ma biť tvrdým predmetom na moje nahé chodidlá. Dostal som asi 50 rán. Keď som bol omráčený, obliali ma vodou a surovo vyhodili von...“ Alebo iný príklad: „Na druhý deň ma zase priviedli a pýtali sa, koľko Maďarov som zabil a opäť ma bili. Na štvrtý deň ma zase priviedli do kancelárie. Tam mali pripravenú drevenú 120?cm dlhú tyč, ktorá na koncoch a v strede mala železné krúžky. Zo stredného krúžku viedol povraz na hák a na remeň upevnený na povalu. Tyč mi dali na kríže, remeň pod krk, ruky priviazali na krajné krúžky a vytiahli ma hore, sotva som sa zeme dotýkal, a pýtali sa ma, koľko Maďarov som zabil. Odpovedal som zase, že žiadneho. Jeden detektív ma držal za povraz a štyria ma pelendrekmi začali biť. Keď som začal kričať, vtedy ma vytiahli ešte vyššie tak, že už som nemohol kričať. Potom ma opäť bili, aj hlavu mi prebili, a pritom mi nadávali, že som česko-slovenská sviňa. Všetky moje doklady spálili.“ Keďže niektorí dobrodruhovia aj dnes snívajú o čižmách tzv. Maďarských gárd pochodujúcich po Hlavnej ulici v Košiciach, treba rázne poukázať na dôsledky Viedenskej arbitráže a odhaliť utrpenie Slovákov pod diktátom nášho južného suseda. V tejto súvislosti sa pýtam, čo robia bývalí členovia Maďarskej občianskej strany Lászlóa Nagya, ktor­í tak veľmi bojovali proti nacionalizmu, až splynuli s SMK a podvolili sa nezodpovedným politikom typu Miklóš Duray a Pál Csáky.

Ján Litecký Šveda
spevák a filozof
Slovensko je plánovito odúčané svojim tradíciám, aby sa tu ľahšie mohli implantovať cudzie - najsamprv tradície, potom záujmy. Veď pokiaľ sa u nás oficiálne nepripomínajú dva politicky najdôležitejšie dátumy 20. storočia z troch, myslím tým 14. marec a 6. október, pokiaľ ešte stále nie sú štátnymi sviatkami, je len prirodzené, že ľudí potom nezaujímajú ani ďalšie dôležité dátumy. Každý prinajmenšom cíti, že je to len nejaká čudná hra a pre istotu zostáva ľahostajný. Veď aj ten tretí sviatok, 1.janauár 1993 je skôr trpený ako oslavovaný. Najmä v leninsko - kádeháckej Bratislave, ktorá namiesto pripomínania si slovenských sviatkov s typickým boľševickým fanatizmom a pompéznym nevkusom inštaluje akurát českého leva tam, kde ho drvivá väčšina nechce. A ako akciový bonus k tomu pribalia jedného „dráteníka“ v montérkach.

Prof. MUDr. Ferdinand Klinda
organový virtuóz
Viedenská arbitráž...memento pre mladú generáciu. Bola krutou ranou pre celé Slovensko, ktoré sa iba pred 20 rokmi vymanilo z maďarského útlaku. Ale aj mňa a celej rodiny sa dotkla celkom blízko. Museli sme z Košíc utiecť do Udavského, lebo na dvere bytu nám napísali „felakasztani“ (obesiť). Podobne utekali desaťtisíce slovenských rodín z okupovaného južného Slovenska. Tí, ktorí ostali, museli rátať s prenasledovaním, ba aj so smrťou, ako hluchonemé dievča vychádzajúce v Šuranoch z kostola, kde sa spievalo po slovensky. Člen manželkinej rodiny, Belo Majeský, padol pri obrane slovenských hraníc 2. apríla 1939. Nemožno zabudnúť ani na občanov Spišskej Novej Vsi, ktorých zabili maďarské bomby v čase mieru, pol roka pred vypuknutím II. svetovej vojny! Všeobecné utrpenie státisícov, ktoré nám ostáva v pamäti, nám dáva sebavedomie a silu nepoddať sa, brániť si ľudí, územie a reč.

Ing. Alexander Čierny
auditor pre samosprávu SR
Poznať minulosť je vždy výsadou, ak chce­m tvoriť v akomkoľvek čase a dobe. Je to dan­é z poznania toho, čo chceme vytvoriť, aký produkt. To platí i v samotnej podstate života. Poznaj minulosť, pomeraj s prítomnosťou a zo znalosťou svojho umu a svojho poznania vo veci si môžeš predstaviť budúcnosť toho, či onoho produktu, doby, vývoja spoločnosti a svojho predsavzatia. Spoveď je očistenie z minulosti. To je i definícia o správnosti poznať obete Viedenskej arbitráže. Následne poznať i vtedajšiu dobu a zhodu okolností vtedy spoločenskej prítomnosti z poznania ľudskej činnosti. A z obsahu tejto spoločnosti k prijímaniu ustanovení z obsahu Prvej viedenskej arbitráže.

Prof. Dr. Milan S. Ďurica SDB
slovenský historik a publicista
Iba národne uvedomené spoločenstvá, ktorým vládnu ich autentickí predstavitelia, môžu si slobodne vybrať historické momenty, ktoré považujú za hodné oficiál­nych prejavov pamäti. Len zriedka si národy a štáty spomínajú na svoje porážky. Príklad Srbov s Kosovom je výrazným poučením. Nám Slovákom, až hriešne pasív­nym vo veciach národného záujmu a verejnej správy, vždy kalendár upravovali či už etnicky, alebo politicky, alebo ideologicky viac-menej cudzie elementy. Kým sa v tomto nezmeníme, darmo je poukazovať na menšie protirečenia a nedostatky. Práve keď toto píšem, najčítanejší denník oslavuje základnú školu v hlavnom meste Slovenska, ktorá v pomenovaní nesie meno jedného z najvernejších čechoslovákov a ktorej žiaci sledujú prevažne české filmy, a preto ovládajú český jazyk azda lepšie ako slovenský.

Emil Vontorčík
historik
Je smutné, že treba čo i len položiť takúto otázku. Takýto stav pramení z nezrelosti slovenskej národnej kultúry. Plný kultúrny rozvoj každého štátu predpokladá predovšetkým úctu ku všetkým, ktorí za svoju vlasť a národnú príslušnosť trpeli alebo dokonca obetovali svoj život. Pripomínanie si obetí 1. a 2. Viedenskej arbitráže znamená uvedomiť si utrpenia veľkého počtu príslušníkov nášho národa, ktorí prežili nesmiernu traumu, ktorá zasahuje aj ich potomstvo, keď museli opustiť svoje rodiská a majetok a zachraňovať si holé životy. Ich veľkým šťastím v tejto tragédii, ktorú aj Slovákom pripravil Mníchov a následné Viedenské arbitráže, bolo iba to, že mali kam utekať! Uvedomovanie si týchto historických súvislostí nám poskytuje aj východisko k hodnoteniu vzniku a existencie prvej Slovenskej republiky. Krátka historická pamäť sa obracia predovšetkým k postihnutému národu, ktorému sa dnes z druhej strany pripomínajú domnelé krivdy, aby sa vo vedomí občianskej verejnosti zahladila čo i len spomienka na ťažké a zložité osudy tých, ktorých postihli dôsledky viedenských arbitráží. Čo na to povedať? Hádam len položiť protiotázku: Kedy, ak nie teraz, má slovenská kultúra i slovenská historiografia príležitosť napraviť to, čo bolo doteraz zanedbané? Ale k tomu by bolo potrebné urobiť aj niektoré administratívne opatrenia. Veď nová národná trauma vznikla oklieštením Matice slovenskej ako spolkovej inštitúcie, ktorá by mohla vo väčšom rozsahu plniť svoje poslanie tam, kde sa končí vplyv politických a vládnych orgánov.

Anton Hruboň
študent histórie Univerzity Mateja Bela
Podstatná časť dnešných Slovákov ani len netuší, čo to prvá Viedenská arbitráž vôbec bola - o druhej už ani nehovoriac. Toto trpké konštatovanie hovorí azda za všetko. Na druhej strane môžeme oprávnene položiť nepríjemnú protiotázku: Čo robia masmédiá, školy a ďalšie kompetentné inštitúcie pre to, aby daný nelichotivý stav zmenili? Slovensko-maďarské, respektíve rumunsko-maďarské vzťahy v 20. storočí sú témou, o ktorej treba v prvom rade intenzívne písať, diskutovať, a to nielen pri príležitosti okrúhlych výročí. Vzhľadom na momentálne postavenie histórie v hodnotovo-záujmovom rebríčku našej spoločnosti však pokladám svoje prianie skôr za zbožné želanie ako reálnu perspektívu do budúcna - ale kiežby som sa mýlil. K pripomínaniu si obetí, či už priamo zavraždených, alebo národnostne prenasledovaných formou nejakých verejných zhromaždení na početných miestach represálií (Šurany, Čechy, Černík, Kolta, Vinodol, Kmeťovo, atď.) sa však staviam pomerne rezervovane. Je totiž smutnou skutočnosťou, že v súčasnosti bývajú podobné akcie veľmi často politicky sprofanované a tak sa úplne vytráca ich zmysel. Každopádne patričné pripomínanie si osudov akokoľvek neprávom perzekvovaných osôb by malo byť vizitkou každého kultúrneho národa.

Ako zlepšiť zdravotný stav ľudí?
Biotechnologizáciou potravinových zdrojov a výrob. Najväčšou probiotickou rezervou zdravotného benefitu na Slovensku je 800 tisíc hektárov lúk a pasienkov.

Biopalivá a alternatívne zdroje v doprave
Zastavenie produkcie biopalív nevyrieši hlad a nedostatok potravín, ani nezníži ceny potravín na svetových trhoch.

Psychiatria: pomoc, alebo hrozba?
„Predpisovanie Ritalinu, preparátu určeného deťom na riešenie hyperkinetickej poruchy, zaznamenáva alarmujúci nárast na Slovensku aj v Čechách. V niektorých krajinách sa na čiernom trhu predáva ako ilegálna droga,“ tvrdí Zbyňek Svadba, predseda Občianskej komisie za ľudské práva pre Českú republiku.

Ako vznikala prvá SNR
Za kráľa a národ slovenský. Na začiatku pomáhali aj Poliaci, ktorých so Slovákmi, s Čechmi a s Chorvátmi spájala slovanská idea.

Snívajúci realista
„Každý záber musí doznievať pomaly, aby zdôraznil myšlienku, ktorú v sebe nesie,“ pripomína režisér a scenárista Vido Horňák, ktorý je sympatizantom kultúry starého Grécka, renesancie, klasickej literatúry a humanizmu.

Súkromné kapitoly Tibora Kovalika
O spisovateľovi, ktorý vo svojich prózach stvárnil dejiny slovenskej spoločnosti od nástupu komunizmu cez 68. rok a okupáciu až po život exulanta a jeho detí hľadajúcich porozumenie pre rodičovskú identitu tak pravdivo a verne ako vari nik iný.

Ján Hladík a jeho krásy Slovenska
Našiel vlastnú hranicu medzi fotografiou a grafikou, ktorej základom je fotografická snímka bez počítačovej deformácie.

Slováci porazili Poliakov
Na trávniku sa prekonávali slovenskí futbalisti, na tribúnach úbohého štadióna zase poľskí chuligáni. Postarali sa o najväčší počet zranených policajtov v histórii futbalových zápasov na Slovensku.

Marec/Apríl 2019Čínska investičná ofenzíva čaká na Slovensko
Za zdravie zvierat i krajiny
Kamenný most v Konjici
,,Tunel spásy“
Vyhovie či zomrie?
,,Čínsky veriteľský imperializmus”
Jedno pásmo, jedna cesta
Ako a v čom Rusko a Čína ohrozujú politicky roztrieštenú EÚ?
Nech žije Republika Severné Macedónsko!
Slovanstvo a Európa bu...Čítať viac