Máj 2014

Horká príchuť Porošenkovej čokolády
Srbsko chce byť neutrálne
Propaganda Európskej komisie v číslach
Skradinský vodopád a jeho mlyny
,,Mestečko Solaris” pre všetkých
Pod pyramídami Pirinu
Voľba či tajný obchod s politikmi?
Zakarpatsko čelí autonómii Maďarov a Rusínov
Prečo sa Julka bojí Porošenka?
Piliere rodovej rovnosti
Strach pred úpadkom a Ruskom (1. časť)
Šanghajský príbeh
Hrá predovšetkým pre divákov
Kubánske umenie na Slovensku (2.časť)
Hokejová Liga majstrov

Editoriál
Horká príchuť Porošenkovej čokolády
S pobavením, ale aj so sklamaním sledujem, ako väčšina tzv. mienkotvorných médií a spravodajských agentúr v Európskej únii zjednotila svoj mediálny slovník v prípade Ukrajiny. Napríklad v otázke ruského plynu. Takmer každý vie, že Ukrajina nechce a nie je schopná platiť Rusku svoje dlhy. Namiesto toho, aby vytvorili tlak na Kyjev, radšej vytvoria mediálny a politický tlak na Rusko, že plynom vydiera Ukrajinu aj Európsku úniu, že Rusko používa plyn ako zbraň voči Ukrajine. Inými slovami, Rusko bude zase dobré len vtedy, ak bude zadarmo predávať Ukrajine plyn alebo tento predaj dotovať...Myslím to Rusko, ktoré po rozpade ZSSR splatilo všetky dlhy aj za Ukrajinu.
Tieto médiá a agentúry slepo kopírujú názory a slovník tzv. európskych lídrov a ideologických tvorcov tzv. spoločnej európskej a bezpečnostnej politiky. Ozbrojený štátny prevrat na Ukrajine, ktorý 22. feburára 2014 režírovali USA a Európska únia, aby konečne odtrhli Ukrajinu od Ruska, ,,derusifikovali a poeurópštili“ minimálne západnú Ukrajinu, prezentujú ako ,,národnú revolúciu“ a prejav ,,spravodlivej túžby a vôle ukrajinského národa“ začleniť sa do Európskej únie. Objavili sa ale špekulácie o tom, že táto ,,národná revolúcia“ je v podstate iba americkou odvetou Rusku za to, že poskytlo azyl Edwardowi Snowdenovi, bývalému zamestnancovi CIA a systémovému administrátorovi Národnej bezpečnostnej agentúry (NSA). Ak sa preukáže a dokáže, že Biely dom z pomsty priamo či nepriamo financuje aj ,,Ukrajinskú národnú gardu“ a ukrajinskú armádu v boji proti ,,ruským teroristom a separatistom“ na juhovýchode Ukrajiny, bude to ďalší ťažký úder pre ,,spoločne zdieľané európske hodnoty, humanizmus a demokraciu,“ ku ktorým sa tak vehementne hlási Európska únia. A samozrejme, ešte viac to spochybní dôveryhodnosť EÚ a znechutí jej občanov. Prečo má byť aj Slovensko súčasťou takej EÚ, ktorá ,,vodu káže a víno pije“? Nie je už načase, aby už aj pán minister Lajčák povedal pravdu a neskrýval sa za frázy, ktoré nie je možné obhájiť? To, že je barónka Ashtonová neschopná a slabá ,,ministerka zahraničných vecí EÚ“, to je dlhodobo známe. Ale slovenský kariérny diplomat, ktorý chce byť jedným z kandidátov na významný post v OSN, by už mohol mať viac odvahy a guráže, aby sa ,,odlepil“ od predpísaných nôt a konečne ,,zaspieval“ inú áriu. Napríklad o tom, či štátny prevrat bol v súlade s ukrajinskou ústavou a legislatívou. Alebo čo videl, zažil a prežil v Donbase a na východe Ukrajiny, kam zatiaľ nemal odvahu vycestovať, aby sa mohol stretnúť aj s ,,ruskými ozbrojencami“. Pravdu by mal hľadať už aj preto, že jeho pokus zohrávať úlohu akéhosi koordinátora ,,východnej politiky krajín V- 4 voči Ukrajine“, nikoho výraznejšie nezaujal. Ani v USA , ani v Bruseli a dokonca ani na Slovensku. Potvrdzuje sa, že americkými hráčmi na Ukrajine sú Poliaci, Nemci a Švédi, nie Slováci. Našťastie pre obyčajných Slovákov, neboli to oni, kto ako prvý nazval milióny etnických Rusov, ktorí stáročia žijú v regiónoch na juhu a východe Ukrajiny, že sú ,,teroristi a separatisti“. Boli to najmä slovenské ,,mienkotvorné“ médiá a slovenská diplomacia, ktoré akosi pozabudli na to, že títo Rusi neuznali štátny prevrat a jej nelegitímny produkt - Jaceňukovu dočasnú vládu, následný politický teror a vyčíňanie nacistických a antisemitských zoskupení, akými su Pravý sektor a strana Sloboda. A zabudli aj na to, že títo Rusi sa od prevratu necítia na Ukrajine slobodne a bezpečne. Aj na to, že z Kyjeva sa nechce s nimi nikto rozprávať a riešiť ich hospodárske, sociálne a kultúrne požiadavky. Tolerujú sa násilná derusifikácia a fanatická ukrajinizácia Ukrajiny, ale ignorujú sa dôvody a príčiny vzniku národných republík v Donecku a Luhansku. Tam sa už každý deň bojuje, pribúdajú mŕtve deti a civilisti. V tejto súvislosti je dôležité si uvedomiť, že neexistuje žiadny záväzný medzinárodný dokument, ktorý by určil a garantoval súčasné rusko-ukrajinské hranice, respektíve územnú celistvosť Ukrajiny, ktorá vznikla v ére ZSSR.  
Médiám, politkom aj občanom uniká možno ďalší zaujímavý detajl. Kto financoval tzv. národnú revolúciu na Ukrajine? Možno nebudete veľmi prekvapení – najmä oligarcha Petro Porošenko. On bol hnacím motorom ,,protiruského odporu“,  financmajstrom a kuchárom Majdanu. Revolúciou nabití aj terorizovaní občania si ho 25. mája 2014 zvolili za piateho prezidenta Ukrajiny v predčasných prezidentských voľbách. Rétorikou národnej revolúcie a jeho súkromnej televízie je konečne ,,národným a ukrajinským prezidentom.“ Kto je však tento 48 - ročný veľkopodnikateľ, výrobca cukroviniek a čokolády značky Roshen? Ukrajinskí pravičiari, nacionalisti a patrioti mu vyčítajú, že sa oficiálne nehlási k svojim židovským koreňom a k pôvodnému priezvisku jeho otca – Waltzman. Obviňujú ho, že zatajuje svoju židovskú minulosť a židovstvo svojej matky, ktorej meno si osvojil jeho otec. Na Wikipedii o ňom píšu, že je pravoslávnym kresťanom. On sám sa nebál prežehnať vo volebnej miestnosti. Americký Forbes ho však však pred istým časom zaradil na zoznam najbohatších a najvplyvnejších židov na Ukrajine a jeho zvolenie za prezidenta privítali všetky vplyvné židovské organizácie. Lepšie informovaní Ukrajinci ho podozrievajú z nelegálnej hospodárskej činnosti tesne pred kolapsom a po páde ZSSR, keď začínal podnikať spolu so svojim otcom a takto získal kapitál. Politicky vystriedal všeličo možné. Zakladal Janukovyčovu Stranu regiónov, sponzoroval tzv. Oranžovú revolúciu v roku 2004, istý čas bol sociálnym demokratom, potom slúžil prezidentom Kučmovi, Juščenkovi aj Janukovyčovi, proti ktorému nakoniec viedol ,,národnú revolúciu“. Prischla mu nálepka vystihnutá slovami: ,,Človek, ktorému sa nedá veriť“. V predvolebnej kampani sľúbil, že jeho prvá cesta po zvolení za prezidenta bude smerovať na Donbas, kam prinesie mier. Cestoval však inam - do Francúzska (Normandie) a do Poľska, kde sa buduje nová americká základňa a kde načerpal aj ,,námety“. Aké? Napríklad to, že bude podporovať deverzifikáciu energetických zdrojov, že zbaví Ukrajinu závislosti od ruského plynu, že bude decentralizovať Ukrajinu podľa poľského modelu. Potvrdzuje sa, že momentálne nemajú na Porošenka silnejší vplyv ,,etnicky čistí Ukrajinci“ z Kyjeva, ukrajinský národ a ukrajinská pravoslávna cirkev, ale protiruské poľsko-židovské lobby v USA. V Poľsku ho zviditeľňujú Radoslaw Sikorski, bývalý novinár, britský štátny občan do roku 2006, bývalý poľský minister obrany a súčasný minister zahraničných vecí a jeho manželka pani Anne Elizabeth Applebaumová, ktorá je vplyvnou americkou novinárkou poľsko-židovského pôvodu. Ten istý pán Sikorski v mene EÚ podpísal 21. februára 2014 dohodu o urovnaní politickej krízy na Ukrajine, ktorá sa doteraz nenaplnila ani nedodržiavala.    
Nech už je pravda o prezidentovi Porošenkovi akákoľvek, to najdôležitejšie je, že sa k moci nedostal ,,bezchybne a čisto“. Najprv financoval ,,národnú revolúciu“ a krvavý štátny prevrat. Na tento cieľ zneužil masy chudobných a nezamestnaných občanov, smrť policajtov aj radikálnych demonštrantov. V dôsledku toho Ukrajina stratila Krym a prehĺbila nenávisť medzi etnickými Rusmi a Ukrajincami. Potom financoval svoju predvolebnú kampaň a ignoroval vojnu proti občanom na juhovýchode Ukrajiny. V ktorej civilizovanej európskej krajine v EÚ je takáto kariéra politika štandardná a normálna? Pán Snowden, mali ste radšej zostať v USA.     
Mgr.Róbert Matejovič, šéfredaktor
 
Národný či Európsky parlament?  
Vo voľbách do Európskemu parlamentu bola volebná účasť nad 50 percent iba v  siedmich členských štátoch Európskej únie. Tradične najvyššia bola v Belgicku a Luxembursku (90%), kde je povinná volebná účasť. Potom na Malte (74,81%), v Taliansku (60%), Grécku (58,20%), Dánsku (56,4%) a v Írsku (51,60%). Najnižšia účasť voličov bola tradične na Slovensku (13%), ktoré od volieb v roku 2004 prevzalo štafetu najnižšej účasti od Veľkej Británie. V týchto voľbách Slovensku sekundovalo Česko (19,5%), Slovinsko (20,9%) a Poľsko (22,7%). Od roku 1999 to boli v poradí už štvrté voľby po sebe, v ktorých bola volebná účasť ,,európskych občanov“ pod hranicou 50 percent. Nad touto hranicou bola účasť naposledy v parlamentných voľbách roku 1994 (56,67%), keď ešte existovala pôvodná európska dvanástka (bez Švédska, Rakúska a Fínska). Štatistika ďalej ukazuje, že od roku 1979, keď sa konali prvé voľby do Európskeho parlamentu (účasť 61,99%), volebná účasť nepretržite klesá! Potvrdzuje sa, že ani po 35 rokoch ,,budovania spoločného európskeho domu“ či  prehlbovania ,,európskej integrácie“, väčšinu občanov EÚ nepresvedčila opodstatnenosť a zmysel existencie Európskeho parlamentu. A pritom je to jediný orgán EÚ, ktorý priamo volia občania.
V dôsledku nízkej volebnej účasti sa preto už 20 rokov spochybňuje jeho legitimita. A to napriek faktu, že ho federalistická Lisabonská zmluva v roku 2009 ,,transformovala“ do pozície partnera pre Európsku radu a Európsku komisiu najmä v oblasti legislatívy a schvaľovania rozpočtu EÚ. Paradoxom je, že odkedy sa posilnili spolurozhodovacie kompetencie Európskeho parlamentu a zaviedla sa mu napríklad právomoc voliť navrhovaného predsedu Európskej komisie (kandidáta navrhuje Rada) a schvaľovať celú Komisiu (akúsi výkonnú vládu EÚ), odvtedy výrazne klesá dôvera občanov voči európskym poslancom a parlamentu. Európski voliči vinu a zodpovednosť za chyby, politiku a byrokratizmus Európskej komisie a rozhodovanie Rady Európskej únie  pripisujú najmä Európskemu parlamentu a nie konkrétnym premiérom a ministrom vlád členských krajín, či komisárom Európskej komisie...
Kardinálnym problémom pre európskeho voliča tak stále zostáva odpoveď na kľúčovú otázku: prečo mám voliť poslancov národného parlamentu aj poslancov Európskeho parlamentu? Inými slovami, ak máme národné štáty a Európska únia je úniou národných štátov, na čo nám je potom Európsky parlament?  Ktorý parlament má pre občana väčší zmysel a význam - národný alebo ten európsky?
Skúsme hľadať odpovede aj v tejto úvahe. Čo by sa stalo, keby sa Európsky parlament zrušil, komu by chýbal? Politikom či občanom? Firmám alebo lobistom? Koľko ľudí by stratilo dobre platenú prácu a koľko peňazí by sa ušetrilo? Určite veľké miliardy eur. Čo potom bráni súčasným ,,národným aj európskym politikom“, aby otvorili debatu o reforme európskych inštitúcií? Podľa mňa nič, len dobrá vôľa a poctivý prístup k občanom. Európsky parlament by sa pokojne mohol zmeniť napríklad na 28 - členné pracovné zhromaždenie – Konferenciu či Radu predsedov parlamentov členských štátov EÚ. Alebo na medziparlamentné zhromaždenie vybraných poslancov národných parlamentov. Mnohé európske témy a problémy by sa určite pružnejšie, efektívnejšie a lacnejšie prekonzultovali a dohodli v takomto formáte, ako v parlamente, ktorý má 751 poslancov a ďalšie inštitúcie a politické frakcie.
V rámci reformy by sa mohol zrušiť aj diskriminačný model – počet hlasov či poslancov podľa veľkosti štátu. Namiesto toho by sa mohol zaviesť model jedného hlasu a jedného delegáta (zástupcu) pre každý členský štát, ktorý by reprezentoval záväzné odporúčanie a uznesenie národného parlamentu k danej problematike. Takto by sa ,,spoločná európska politika“ opäť vrátila na pôdu národných parlamentov a bola by oveľa zrozumiteľnejšia a najmä by bola bližšie k občanovi. Nezabúdajme, že súčasná EÚ nie je federálny ani konfederatívny štát. Napriek tomu národné parlamenty môžu blokovať legislatívne návrhy Európskej komisie iba v ,,prvom kole“. Konečné rozhodnutie však prijíma Európsky parlament a Rada ministrov. Nie konsenzom, ale hlasovaním. A tieto rozhodnutia sú už potom záväzné voči národným parlamentom a národným vládam bez rozdielu na to, či vyhovujú alebo nevyhovujú národným a štátnym záujmom národného štátu.      
Mgr. Róbert Matejovič, šéfredaktor
 
Osobnosť
Srbsko chce byť neutrálne
,,Neviem, či budeme v EÚ, ale viem, že budeme na členstvo pripravení. Nechceme zostať mimo nej, ale závisí aj od Únie, či chce, aby Srbsko bolo jej členom,“ zamýšľa sa Tomislav Nikolić, prezident Srbskej republiky.
 
Bez komentára
Propaganda Európskej komisie v číslach
Aký je prínos Európskej únie pre Slovensko po desiatich rokoch? Môžu eurofondy vynahradiť tie zdroje, ktoré Slovensko stratilo po privatizácii a odpredaji štátneho majetku, aby mohlo byť členom EÚ?
 
Fotoreport
Skradinský vodopád a jeho mlyny
Je najmohutnejšou a najatraktívnejšou sústavou medzi vodopádmi rieky Krka. Kedysi sa pri ňom nakrúcal I. diel koprodukčného filmu Vinnetou.
 
Investstory
,,Mestečko Solaris” pre všetkých  
Jeho pýchou sú pieščité pláže, aquapark i reštaurácia Dalmatínske selo.
 
Report
Pod pyramídami Pirinu
V Melniku, v najmenšom meste v Bulharsku, kedysi vyrastal aj Spartakus, legendárny gladiátor a vodca tretieho povstania otrokov v Rímskej ríši.
 
Justícia
Voľba či tajný obchod s politikmi?
V Sobranciach nebol zvolený nový predseda Najvyššieho súdu SR. ,,Bol to tvrdý a špinavý zákulisný obchod a nástup generácie ,,vybavovačov“, komentuje voľby Štefan Harabin, ktorý získal rekordnú podporu sudcov najvyššieho súdu, jeho sudcovskej rady a Združenia sudcov Slovenska.
 
Zaujalo nás
Zakarpatsko čelí autonómii Maďarov a Rusínov
Fidesz aj Jobbik žiadajú od Kyjeva vytvorenie maďarskej autonómie v oblasti rieky Tisa.
 
Anketa
Informujú slovenské médiá Slovákov objektívne o vývoji na Ukrajine? Mala by sa Podkarpatská Rus pripojiť ku Slovensku?
 
Zahraničie
Prečo sa Julka bojí Porošenka?  
Ukrajinská ,,Johanka z Arku” a jej ochlokracia sa vyhráža treťou fázou národnej revolúcie. Vydiera Európsku úniu a USA, chce, aby jej západ ponúkol vojenskú pomoc na vojnu proti Rusku.
 
Sonda
Piliere rodovej rovnosti
Na človeka útočí najničivejšia ideológia. ,,Je horšia ako obávaná atómová katastrofa, horšia ako nezastaviteľná vírusová infekcia, horšia ako potopa sveta,“ zdôrazňuje Mons. Ignacio Carrasco de Paula, predseda Pápežskej akadémie pre život.
 
Reflexie
Strach pred úpadkom a Ruskom (1. časť)
Západ medzi Viedenským kongresom a Krymskou vojnou. Ruské impérium sa nestalo objektom revolučnej intervencie Západu.
 
História
Šanghajský príbeh  
Významného architekta a banskobystrického rodáka Ladislava Hudeca si privlastňujú Česi, Maďari i Nemci. Jeho majstrovský Hotel Park bol tridsať rokov najvyšším mrakodprapom v Ázii.
 
Kultúra
Hrá predovšetkým pre divákov
„Umelecký prednes by mal byť nevyhnutnou súčasťou remeselnej vybavenosti herca asi tak, ako je pre hudobníka základom vedieť čítať noty,“ hovorí Dušan Jamrich, herec, recitátor a pedagóg.
 
Umenie
Kubánske umenie na Slovensku (2.časť)
Mladý a talentovaný maliar Alberto Morán Socorro odmalička miloval výtvarné umenie a presne vedel, čím chce byť.
 
Šport
Hokejová Liga majstrov  
Zo Slovenska v nej bude hrať iba posledný hokejový majster - HC Košice. Podľa Alexandra Medvedeva bez KHL a ruských klubov bude nová súťaž ,,mŕtvym dieťaťom“.  
 

Marec/Apríl 2019Čínska investičná ofenzíva čaká na Slovensko
Za zdravie zvierat i krajiny
Kamenný most v Konjici
,,Tunel spásy“
Vyhovie či zomrie?
,,Čínsky veriteľský imperializmus”
Jedno pásmo, jedna cesta
Ako a v čom Rusko a Čína ohrozujú politicky roztrieštenú EÚ?
Nech žije Republika Severné Macedónsko!
Slovanstvo a Európa bu...Čítať viac