Činohry v divadle vojny na Ukrajine
Ani marcový samit Európskej rady nepredložil svetu, osobitne Ukrajine a Rusku, žiadny realizovateľný mierový návrh na ukončenie vojny na Ukrajine ani na mierové rokovanie s Ruskom. Samozrejme, okrem ďalších štedrých a nekonečných miliardových dotácií pre Kyjev a pokusu globálne nadiktovať členským štátom EÚ nové pôžičky, aby mohli nielen prezbrojiť svoje armády, ale naďalej vyzbrojovať Ukrajinu. Dokedy budeme svedkami tejto politiky, ktorá rozdeľuje Európsku úniu a jej jednotu? Európska rada naďalej verí tomu, že ,,spravodlivý mier“ na Ukrajine sa dá dosiahnuť iba ,,vojenskou silou“. A tzv. koalícia ochotných štátov nás chce presvedčiť o tom, že ,,Ukrajina bráni aj Európu“. Ako ju bráni, keď bez zahraničnej vojenskej a finančnej pomoci by sa ledva ,,udržala“ na nohách? Máme ďalej veriť tomu, že ,,vojensky silná Ukrajina“ porazí Rusko, ktoré niektoré západné štáty okrádajú o zmrazené miliardové aktíva? Aj tie chcú použiť na dotovanie Ukrajiny.
Rada (prevažne premiéri členských štátov) opäť ukázala svoju neschopnosť objektívne reagovať na možné alternatívy ukončenia vojny na Ukrajine. Už sme si zvykli na to, že nedokáže vysvetliť občanom členských štátov EÚ, ako Rusko ohrozuje bezpečnosť Európy. Skôr to vyzerá tak, že oficiálnym bojkotovaním priamych dodávok ruského plynu a ropy, ohrozuje najmä energetickú bezpečnosť EÚ, jej medzinárodnú konkurencieschopnosť a aký taký sociálny zmier. Po rastúcej kritike Rada reagovala diskutabilným návrhom, že konkurencieschopnosť EÚ je možné riešiť novými pôžičkami do zbrojenia a obrany, respektíve do tzv. čistého priemyslu a ďalšími sankciami proti Rusku. Otázne však je, dokedy budú členské štáty (teda aj ich vlády) a ich občania tolerovať pokračujúce zadlžovanie sa a neustále zhoršovanie hospodárskej a sociálnej situácie.
Pamätám si obdobie, keď EÚ mala strategické partnerstvo s Ruskom a vďaka tomu sa rozvíjala. V tých časoch to administratívu USA netešilo. Po krachu americko-britskej ,,arabskej jari“ a po začatí organizovaného pašovania nelegálnych migrantov do Európy, sa z Bieleho domu začala postupne šíriť rusofóbia ako rakovina. Geopoliticky. Zasiahla aj Brusel a Slovensko. Dôvodom bola najmä ruská vojenská angažovanosť v Sýrii a rozhodnutie Kremľa netolerovať ďalej svojvoľnú americkú a britskú hru na ,,svetových policajtov“. Svet sa začal postupne meniť na multipolárny pod taktovkou Ruska a Číny, a zrodil sa konkurenčný BRICS. Biely dom, západná časť EÚ a Brusel svojou agresívnou ,,politikou Východného partnerstva“ pripravili a podporili prevrat v Kyjeve v roku 2014. Americkú taktovku potvrdil sám Barack Obama. Aký to paradox: Donald Trump sa usiluje teraz napraviť to, čo na Ukrajine zasiali prezidenti Obama a Biden, potom Nemecko, Francúzsko, Británia aj Poľsko. Potom takmer celá EÚ, ktorej východná politika na Ukrajine zlyhala, keďže sa nepresadzuje mierovou cestou. Ale pozor, prezidenta Trumpa teraz bruselská Komisia nepodporuje, je v opozícii voči nemu. On chce mier, Brusel, Rada a tzv. lídri členských štátov (okrem Maďarska, čiastočne Slovenska) chcú pokračovanie vojny.
Po raketovej ,,mierovej“ misii Donalda Trumpa vo februári 2025 zatiaľ zlyháva jeho pokus dohodnúť aspoň prímerie na Ukrajine. Biely dom, až na krátku prestávku, nezrušil vojenskú a spravodajskú pomoc Ukrajine. Vládca z Kyjeva nedal príkaz na zastavenie ukrajinských útokov na energetickú infraštruktúru v Rusku. Prezident Putin tak učinil rozkazom po telefonickom rozhovore s Trumpom. Rusi už dôkazy o ukrajinských útokoch predložili Trumpovej administratíve. Tvrdia, že im nikto nebude diktovať podmienky a že vojna skončí až vtedy, keď sa splnia ciele ich špeciálnej vojenskej operácie. Vojna na Ukrajine trvá už 11 rokov.
Mediálna show a diplomatická hra Donalda Trumpa na dohodu o 30-dňovom prímerí, ktoré ani nevieme či vôbec vstúpilo do platnosti, pokračuje ďalej. Súčasne čakáme na to, či sa pani Ursule podarí presvedčiť asociované štáty na Balkáne, aby sa pridali do ,,prezbrojovania a obrany EÚ“. Lebo Rusko…
Medzitým Albánsko, Chorvátsko a tzv. Kosovská republika uzavreli pakt o vzájomnej vojenskej spolupráci. Srbsko a Maďarsko reagovalo podobnou dohodou. A v Arménsku a v Moldavsku pokračuje hra na ich ,,integráciu do EÚ“. Arméni si túto cestu dokonca schválili v ústave. Územná celistvosť Moldavska, ktoré sa zatiaľ nechce zjednotiť s Rumunskom, je pre Brusel väčší problém, keďže Podnestersko a autonómna Gagauzija chcú úzko spolupracovať s Ruskom. Uvidíme, či aj v tomto štáte sa rozhorí vojnový antiruský konflikt, aby nevzniklo možné ruské bezpečnostné pásmo z Odesy do Podnesterska, ktoré by odrezalo Ukrajinu od Čierneho mora.
Monsieur le Président Macron a UK Prime Minister Starmer hrajú takisto svoju hru. Na Ukrajinu chcú vyslať okupačné vojská pod zámienkou ,,dohliadania“ na (budúce) prímerie, ktoré je zatiaľ v nedohľadne. Pán Macron sa v rozhovore pre Le Parisien vyjadril, že francúzske jednotky by mohli byť umiestnené v Ľvove, Kyjeve a v Odese. Samozrejme, v rámci svojho mediálneho PR sa kryje aj frázou o ,,európskych mierových jednotkách“. Na túto možnosť je však potrebný súhlas najmä BR OSN a takéto jednotky môžu vytvoriť iba armády z neutrálnych štátov. Na túto tému sa v OSN debata ani nezačala! Proti Rusku na Ukrajine ,,bojuje“ koalícia 68 podporujúcich štátov. Pán Macron je veľmi netrpezlivý, túži po medzinárodnom uznaní a hovorí, že ak Kyjev oficiálne pozve francúzske vojská na Ukrajinu, nepotrebuje súhlas Ruska. Zabúda ale na veľmi dôležitú vec. Jeho vojaci (NATO) sa ihneď stanú terčom ruskej armády po prekročení hranice. A takisto aj britské jednotky. Namiesto ďalšej avantúry by sa mal pán Macron radšej stiahnuť a vyhnúť sa tak ďalšej medzinárodnej blamáži. Mal by riešiť najmä ekonomicko-sociálne problémy vo Francúzsku, respektíve otázku ďalšej budúcnosť EÚ. A konečne napríklad oznámiť, koľko francúzskych žoldnierov a vojenských inštruktorov doteraz padlo na ukrajinskej zemi. Túto odvahu nepreukázal ani potom, keď Rusi v takmer oslobodenej celej Kurskej oblasti obkľúčili lokalitu, kde sa nachádzalo 30 vojenských inštruktorov a poradcov NATO. Dúfajme, že medzi nimi nie sú, či neboli žiadni galskí kohúti. Aj keď pán Macron prednedávnom avizoval, že chce telefonicky hovoriť s prezidentom Putinom, zostalo to iba v rovine jeho želania. Aj on sa už zaradil medzi nedôveryhodných a slabých lídrov ,,Európy“.
Ešte jeden zaujímavý fakt. Neprešlo ani 24 hodín od vyjadrenia prezidenta Putina k možnému navrhovanému prímeriu a skupina G7 sa už vyhrážala, že ak Rusko nepristúpi na prímerie, uvalia na neho ďalšie sankcie. Takže, ak nepríjmeš prímerie podľa našich podmienok, budeš potrestaný. Skvelý to príklad rešpektu a rovnocenného prístupu. Čo na tom, že pán Zelenský torpéduje americko-ukrajinskú predstavu o prímerí svojou neochotou akceptovať ,,teritoriálne ústupky“ voči Rusku. Kam sa však podel britsko-ukrajinský Plán víťazstva Ukrajiny, ktorý tak vehementne propagovali koncom roka 2024 páni Starmer a Zelenský? Prečo nie je na rokovacom stole?
Rusko čelí sankciám, keďže akceptovalo názor a vôľu etnických Rusov v Krymskej republike, na Donbase, v Záporožskej a v Chersonskej oblasti, že chcú byť súčasťou Ruskej federácie. Doteraz neprejavili žiadnu vôľu a ani chuť zostať občanmi Ukrajiny a byť súčasťou Ukrajiny. Naopak, boli šťastní a súhlasili s ,,ruskou anexiou“. Nijako proti nej neprotestovali! Západ (Británia a EÚ), USA, NATO, slovenská opozícia hovoria o okupácii. Na strane druhej, Donald Trump chce anektovať Grónsko v záujme ,,medzinárodnej bezpečnosti“ a jeho spojenci nie sú proti. Žiadne debaty o sankciách voči USA. Čo na tom, že obyvatelia Grónska takúto anexiu nepodporujú! Aký to ďalší paradox v dvojakom metri ,,slobodného a demokratického sveta“. A všimnime si to zvláštne a trápne ticho v táboroch strán SMER-SD, SNS, HLAS, či pánov Šimečku, Korčoka, Majerského, alebo slovenských poslancov Európskeho parlamentu.
Sme svedkami mediálneho a politického nátlaku na Rusko. Nechcem ho obhajovať. Ale pozrime sa trochu do vnútra tohto nového divadla. Všetci lídri v USA, Bruseli, Londýne a v členských štátoch veľmi dobre vedia, že Rusko nechce riešiť ,,iba“ prímerie, ale podmienky pre nastolenie trvalého mieru. Veľmi dobre to vie aj minister Juraj Blanár, ktorý vyzval Rusko, aby rokovalo o prímerí. Zase výstrel do tmy. Po slovenskom hlasovaní o deklarácii VZ OSN o Ukrajine ďalší nechcený či povinný prešľap. Srbi oznámili, že stiahli svoje áno z tejto deklarácie. Briti a Francúzi v rámci svojho PR navrhovali prímerie na mori a vo vzduchu. Zvláštne je, že USA presadzujú prímerie a súčasne pokračujú v dodávkach vojenskej techniky cez hub v poľskom Rzeszowe. A tiež v poskytovaní spravodajských informácií zameraných na aktivity ruskej armády. Celá táto kampaň o prímerí ako cez kopirák pripomína štýl a spôsob rokovania o prímerí a ukončení vojny v Bosne a Hercegovine v roku 1995. Aj vtedy sa rokovania viedli pod taktovkou USA, ktoré vyvrcholili rámcovou Daytonskou zmluvou. A po 30 rokoch sa tento štát otriasa vo svojich základoch. Dodikova Republika srbská koketuje s myšlienkou svojej štátnej nezávislosti a s členstvom v organizácii BRICS.
Ponúkam trochu reflexie na súčasnú politiku globalistických elít v Európskej komisii a v Európskom parlamente. Zastupujú najmä bankový a finančný sektor, a zbrojársky priemysel. Nie záujmy a potreby občanov EÚ, teda aj Slovenska. Veď si spomeňme: najprv nám naservírovali migračnú krízu a sociálne inžinierstvo. Potom štátny prevrat na Ukrajine v roku 2014 a protiruské sankcie. Potom pandémiu COVID-19, ktorá zmizla v deň, keď Rusko začalo vojensky riešiť bezpečnostné hrozby na Ukrajine, ktorú dovtedy výrazne vyzbrojovali a politicky podporovali aj vlády členských štátov rusofóbnou hystériou a rýchlo udeleným statusom asociovaného štátu EÚ. Podporovali a pripravovali ju na vojnu, nie na mier s Ruskom. Teraz, po troch rokoch, tvrdia, že sa ,,Európa potrebuje prezbrojiť“, aby zvýšila svoju bezpečnosť. Spoločným menovateľom je neustále vnucovanie nových a nových pôžičiek členským štátom: najprv pre migrantov, potom na vakcíny, potom v rámci tzv. Plánu obnovy, ktorý mal sanovať postkovidový hospodársky úpadok a krach mnohých firiem, potom na Green Deal. A teraz 800 miliárd eur na ,,obranu“. Ďalší pokus ako násilne federalizovať EÚ. Malé Slovensko už Ukrajina stála takmer 3,5 mld eur a aj vďaka tejto pomoci teraz konsoliduje štátny rozpočet. Pán Zelenský sa Slovensku odvďačil odmietnutím prepravovať ruský plyn na Slovensko, aj keď ho naďalej nakupuje zo Západu…
Vráťme sa k pani Ursule. Žiaľ, doteraz nepredstavila žiadny konkrétny plán na tému zvyšovania životnej úrovne, znižovania biedy a chudoby, respektíve stimulácie nevojenskej hospodárskej konkurencieschopnosti EÚ. Skúste si prečítať všetky jej doterajšie prejavy a frázy o ,,Stave EÚ“ a porovnať ich s výsledkami. Veľmi rada rozpráva o ,,odvahe a nových výzvach“. Doterajšie výsledky jej druhej ,,európskej vlády“ sú však jasnou výzvou pre ňu. Aby konečne našla odvahu a podala demisiu, a s ňou celá Komisia, keďže svojou politikou ženie EÚ k ďalšiemu úpadku a možnému rozpadu.)
Róbert Matejovič, šéfredaktor
Zdroj: Dimenzie č.2/2025
