Mier a vojna na Ukrajine

Základným cieľom mojej profesie je slobodne zhromažďovať, overovať, objektivizovať a analyzovať informácie, a následne ich publikovať (čiže šíriť) v konkretnej forme publicistických alebo spravodajských žánrov. V mojom prípade v časopise Dimenzie. Konal som takto nielen v prípade vojnových konfliktov v bývalej Juhoslávii, v Kosove a Metohiji, na Blízkom východe, v Gruzínsku či v Moldavsku, ale budem takto konať aj v prípade vojnového konfliktu na Ukrajine, respektíve ,,ruskej mierovej špeciálnej vojenskej operácie (invázie)“ na Ukrajine v súlade s článkom 51 OSN, na ktorý sa prezident Putin odvolal.

V čase, keď píšem tento úvodník, pokračujú intenzívne boje najmä na Donbase medzi ukrajinskou armádou, ktorú podporujú nacionalistické proukrajinské polovojenské zoskupenia, a policajnými a vojenskými zložkami dvoch separatistických republík – Luhanskej ľudovej republiky a Doneckej ľudovej republiky, ktoré v bojoch podporujú jednotky ruskej armády. Štátnosť týchto dvoch republík doteraz uznali Ruská federácia, Kuba, Nikaragua, Sýria, Venezuela, Abcházsko aj Južné Osetsko. Ich cieľom je najprv vytlačiť ukrajinskú armádu a ,,oslobodiť“ celé územie za demarkačnou líniou od ,,ukrajinských fašistov a nacistov“, ktorí osem rokov terorizovali a ostreľovali etnické ruské obyvateľstvo (s ukrajinským aj s ruským občianstvom) žijúce za demarkačnou líniou v Doneckej a Luhanskej republike. Ich druhým cieľom je ,,začleniť“ čiže ,,zjednotiť“ celé ,,oslobodené územia“ (dediny a mestá) povôdnej (druhej časti) Luhanskej a Doneckej oblasti pod jurisdikciu týchto dvoch nových štátov.

V týchto dvoch separatistických republikách žijú viac než štyri milióny obyvateľov. Žijú vo veľmi biednych podmienkach a pod dlhodobou hospodárskou blokádou zo strany ukrajinských štátnych orgánov. Ich želaním je žiť konečne v mieri a v bezpečí, bez strachu, nočného ostreľovania, mať prácu, obnoviť infraštruk túru, kultúrny a spoločenský život. Hovoria, že na svojom území, na území svojich predkov, chcú už žiť normálne. A tešia sa na koniec vojny, keď si už nebudú musieť napríklad kľaknúť na kolená pred ,,ukrajinskými nacionalistami a benderovcami“ a povinne kričať pozdrav ,,Sláva Ukrajine!“.

Doterajšie ruské správy z terénu hovoria nielen o úspešnej ruskej ofenzíve (50-60 km za pôvodnou demarkačnou líniou), ale aj o ukrajinskom silnom delostreleckom ostreľovaní tých mestečiek a dedín, ktoré opustili ustupujúce jednotky ukrajinskej armády a ,,fašistov“. Televízne spravodajstvo vysiela zábery z ,,oslobodených dedín a mestečiek“, na mínové polia, rozhovory s miestnymi obyvateľmi a ukrajinskými vojakmi, ktorí sa dobrovoľne vzdali a zložili zbrane.

Ukrajinské médiá (Channel 5, Donbass, Espreso TV) ani poľské (TVP Polonia) či americké (CNN, Fox News) sa bojom a ich výsledkom na Donbase venujú zatiaľ minimálne. Svoju pozornosť sústreďujú najmä na ,,ruskú inváziu“ na území juhovýchodnej Ukrajiny, na pobreží Azovského a Čierneho mora, na Kyjevskú oblasť, mestá Kyjev, Ľvov, Charkov, Mariupoľ (báza nacionalistického práporu Azov) a na masy civilistov, ktoré v dlhých automobilových kolónach a v preplnených vlakoch smerujú najmä na ukrajinsko-poľské hranice, na hranice so Slovenskom, Maďarskom, Rumunskom a Moldavskom. Ruskí utečenci z Donbasu zase do Ruskej federácie.

Ruské ministerstvo obrany informuje, že doteraz v rámci ,,špeciálnej vojenskej operácie“, ktorá má ,,demilitarizovať a denacifikovať“ Ukrajinu, zničilo takmer 1000 objektov ukrajinskej vojenskej infraštruktúry, 48 radiolokačných staníc, 223 tankov, 28 lietadiel, niekoľko helikoptér a tureckých bezpilotných lietadiel Bayraktar. Verifikované čísla o civilných a vojenských obetiach na ruskej či ukrajinskej strane nie sú známe. Vzápätí ruské ministerstvo obrany oznamuje, že v Charkove sa ráno dobrovoľne vzdalo 471 ukrajinských vojakov z 302. raketového pluku.

Ukrajinské médiá informujú, že v Kyjeve, v ktorom ruské jednotky ,,kontrolujú“ (okupujú) predmestské oblasti na severe, západe a juhu, sa formujú skupiny vyzbrojených obyvateľov mesta v rámci ,,teritoriálnej obrany“, vytvárajú barikády, vyrábajú molotovové koktejly a čakajú na príchod ruských okupantov. Televízna stanica Channel 5 svoje spravodajstvo vysiela pod sloganom ,,Ruskij soldat, idi na chuj!“ a vysiela zábery aj z iných ukrajinských miest, kde sa formujú dobrovoľnícke zoskupenia ,,teritoriálnej obrany“. V Kyjeve na príkaz primátora Vitalija Klyčka rozdali občanom viac než 25 000 samopalov a 400 nábojov pre každú zaregistrovanú osobu. Ruskí vojenskí experti tvrdia, že v prípade pouličných bojov im táto ,,munícia“ vydrží na dve hodiny boja. A čo bude potom?

Medzitým ruská televízna stanica Pervyj kanal vo svojich správach ukazuje prvé videá z Kyjeva, v ktorých ozbrojení muži so žltými páskami na pravých ramenách obsadzujú niektoré budovy, zastavujú a kontrolujú autá civilistov, a nútia ich neopustiť ,,miesto bydliska“. Medzi obytné štvrte sa rozmiestňujú tanky ukrajinskej armády a rôzne delostrelecké zariadenia. Ruské médiá oznamujú, že ,,ukrajinskí nacisti“ chcú použiť ľudí ako živé štíty a uplatniť teroristický spôsob boja známy na Blízkom východe. Súčasne zverejňujú aj zábery o vykradnutých kioskoch, obchodoch a tvrdia, že v Kyjeve neznáme skupiny ozbrojených ľudí už zastrelili 60 civilistov. Tvrdia, že sa pravdepodobne odmietli podriadiť ,,teritoriálnej obrane“ alebo sa stali terčom kriminálnych živlov. A uvádzajú, že medzi prvými zabitými je rodina s dvoma malými deťmi, ktorú ,,ktosi“ postrieľal na ulici v aute, keď auto zastavil. Podobné videá sú aj z Mariupoľa a zo Záporožia. Ruské aj ukrajinské médiá zverejňujú rôzne ukrajinské a ruské ,,fejky“, rozhovory so zajatými ukrajinskými a ruskými vojakmi. Ukrajinské médiá povzbudzujú občanov k tomu, aby bránili svoje mesto a svoju vlasť. Ruské médiá zdôrazňujú, že ruská ,,špeciálna vojenská operácia“ nie je zameraná na civilné obyvateľstvo, ukrajinský národ, okupáciu Ukrajiny a ničenie ukrajinských miest, ale na elimináciu dobre vyzbrojených a vycvičených polovojenských zoskupení nacionalistov (Azov, Ajdar, Pravý sektor). Ich velitelia už zverejnili svoje prvé videá, v ktorých oznamujú, že sa už ,,tešia na ruských okupantov“. Všetko nasvedčuje tomu, že v Kyjeve a v mestách najmä na západnej Ukrajine môže vypuknúť nový krvavý protiruský ,,Majdan“.

Pravdepodobne každý pacifista si položí jednoduchú otázku: mohlo sa zabrániť krviprelievaniu a súčasným vojenským udalostiam na Ukrajine? Dovolím si tvrdiť, že sa mohlo. Vojna na Ukrajine trvá 8 rokov a je ,,plodom“ krvavého štátneho prevratu z februára 2014, ktorý podporili USA a štáty Európskej únie (vrátane Veľkej Británie). Pripomeňme si, že vtedajší prezident Viktor Janukovyč podpísal dohodu s opozíciou. Mala definitívne ukončiť politickú krízu na Ukrajine, ktorá vznikla z dôvodu, že prezident Janukovyč odmietol podpísať asociačnú dohodu s EÚ. Tvrdil, že Ukrajina by postupnú integráciu do EÚ ekonomicky neprežila a žiadal zahraničné pôžičky.

Garantmi tejto dohody, ktorú za opozíciu podpísali Vitalij Klyčko, Arsenij Jaceňuk (neskorší premiér) a Oleh Ťahnybok, boli traja ministri zahraničných vecí – nemecký  Frank-Walter  Steinemier (súčasný nemecký prezident), poľský Radoswlaw Sikorski a  francúzsky  Eric Fournier. Čo sa dialo po podpise tejto dohody? Protiústavný štátny prevrat, ktorý zorganizovali najmä ozbrojené radikálne pravicové a nacionalistické zoskupenia. Prezident Jankovyč, generálny prokurátor, minister vnútra a ďalší ,,proruskí“ verejní činitelia museli z Ukrajiny utiecť, keď sa dozvedeli, že ich chcú ,,revolucionári“ zabiť. Ušli do Ruska. Následne prišla ,,majdanovská“ Ukrajina o Krymskú republiku, ktorá odmietla štátny prevrat akceptovať. Garanti dohody mlčali a voči štátnemu prevratu neprotestovali ani štáty Európskej únie. Naopak, akceptovali ho. Ruská federácia nie. Hralo sa o Krym. A Američania (s NATO) sa už pripravovali, že ich vojenské lode nahradia či doplnia ukrajinskú čiernomorskú flotilu. Politicky sa ,,demokratická Ukrajina“ mala zbaviť ruskej čiernomorskej flotily, ktorá mala vyplávať zo Sevastopoľa a Simferopoľa.

Keď ukrajinský parlament osobitným zákonom oslobodil Júliu Tymošenkovú z charkovskej väzenskej nemocnice, jej prvé televízne vystúpenie v štátnej televízii vyvolalo zdesenie a šok medzi vtedy takmer 10 milónmi etnických Rusov na juhovýchode a východe Ukrajiny. Verejne navrhla, aby boli vyhnaní z Ukrajiny, ich zem a domy spálené, aby sa nemohli vrátiť. Neskôr tvrdila, že problém na Donbase stačí vyriešiť jednou jadrovou bombou. A bude s Rusmi pokoj. Opak bol však pravdou. Rusi sa nielenže zbúrili, ale aj zmobilizovali proti príchodu ukrajinskej armády a polovojenských jednotiek ukrajinských nacionalistov na Donbas. Takto sa začala osemročná vojna na Donbase, ktorá si už vyžiadala viac než 13 000 obetí, medzi nimi viac než 2 500 detí.

Aj keď sa začiatkom roka 2015 podpísali dve minské dohody, prekvapujúco Nemecko a Francúzsko, jej garanti (okrem Ruska a Ukrajiny), nevyvinuli na Kyjev rázny politický ani sankčný tlak, aby ich uplatnil v praxi. Podľa týchto dohôd sa Ukrajina mala federalizovať, parlament mal schváliť novú ústavu a zákonom zabezpečiť osobitný status pre rusky hovoriace regióny v Luhanskej a Doneckej oblasti. Výsledky tejto diplomatickej neschopnosti Nemecka a Francúzska, Bruselu a ďalších členských štátov EÚ, ktorých prestali zaujímať život a problémy obyčajných ľudí na Donbase, pociťujeme v súčasnosti. Osem rokov viedli neustále rokovania o nekonečných rokovaniach a na Donbas chodili veľmi zriedkavo.
A preto je na mieste otázka: Komu táto osemročná vojna prospela a vyhovovala viac? Západu, USA, Britom alebo Rusom? Možno všetkým. Ale určite vyhovovala obchodníkom so zbraňami, ktoré Ukrajina vo veľkom nakupovala v rámci veľkých zahraničných pôžičiek a dotácií. Určite vyhovovala aj vedeniu NATO, americkým a britským vojenským inštruktorom, ktorí v rámci intenzívnej rusofóbii cvičili a pripravovali ukrajinskú armádu a polovojenské zoskupenia pre možnú vojnu s Ruskom. A dočkali sa.

Ruskí predstavitelia tvrdia, že ich ,,špeciálna vojenská operácia“ prišla ukončiť vojnu na Ukrajine a zabezpečiť mier. Ukrajinci hovoria o ruskej okupácii a dožadujú sa rýchleho vstupu Ukrajiny do EÚ a NATO. Rusko vraj zaútočilo na Európu. Ktorú? Tú ukrajinskú, americkú, bruselskú alebo natovskú?
Všetci si želáme, aby sa vojenské udalosti na Ukrajine skončili. Všetci si želáme mier. Želá si ho však aj NATO, anglosaský svet na čele s USA a Veľkou Britániou, želajú si ho aj štáty EÚ, keď namiesto vyvíjania tlaku na okamžité mierové rokovania medzi Ukrajinou a Ruskom sľubujú nové dodávky zbraní a munície na Ukrajinu?