Novinárstvu a jeho žánrom sa venujem od svojich 17-tich rokov, takmer 40 rokov. Počas mojej profesionálnej kariéry sa mi nestalo ani raz, aby som v rámci svojej práce kritizoval, osočoval, hanil, kádroval alebo politicky hodnotil prácu iných kolegov a médií. A nebudem to robiť ani teraz v tomto úvodníku.
Vždy som sa usiloval rešpektovať základné ľudské právo na slobodu slova a prejavu. Aj v rokoch 1985-1989, keď moje eseje a komentáre boli citované nielen na Slovensku, ale napríklad v Rádiu Sobodná Európa, alebo v slovenských krajanských časopisoch v zámorí. Aj po tzv. Novembrovej revolúcii v bývalom Československu, keď sa mediálne a politicky ,,poľovalo“ na komunistov, alebo na takzvaných ,,separatistov, nepriateľov Katolíckej cirkvi a nového ľudovodemokratického režimu“.
Právo na slobodu slova, prejavu a informácie som študoval a rešpektoval aj počas mojich zahraničných štúdií a odborných stáží v USA a vo Veľkej Británii, kde mi toto právo nikto neupieral v rámci mojej práce. A rešpektujem ho aj v týchto časoch, keď je v móde opäť politicky a ideologicky kádrovať ľudí, ústavných činiteľov, regionálnych a komunálnych politikov, poslancov, mimovládne organizácie, respektíve rozdeľovať spoločnosť do ,,priateľských a nepriateľských táborov“. V móde je aj politické delenie médií na hlavné, alternatívne či konšpiračné, politické, spoločenské, odborné či ekonomické, tlačené alebo internetové. A pritom všetky médiá, dokonca aj sociálne siete, spája svet rôznych informácií a názorov.
V článku 10 Európskeho dohovoru o ľudských právach a v článku 11 Charty základných práv Európskej únie o slobode prejavu a práve na informácie sa píše: ,,Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice“.
V článku 26 v Ústave Slovenskej republiky sa uvádza: ,,Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu“. Právo na slobodu prejavu je zakorenené aj vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv OSN z 10. decembra 1948.
Nikde v týchto dokumentoch sa nepíše o tom, čo je napríklad hoax, alebo konšpirácia, čo je politicky korektná alebo nekoretná informácia, čo je a čo nie je reklama alebo PR, čo je alebo nie je propaganda, čo ohrozuje alebo neohrozuje EÚ, demokratické hodnoty a tak ďalej. Uvádza sa v nich, kedy môže byť výkon týchto slobôd nevyhnutne obmedzený zákonom – ak ide o národnú bezpečnosť, územnú celistvosť, predchádzanie nepokojom a zločinnosti, ochranu zdravia alebo morálky, ochranu povesti alebo práv iných, zabránenie úniku dôverných informácií alebo zachovanie autority a nestrannosti súdnej moci.
V týchto dokumentoch nie je uvedená povinnosť štátov registrovať také ,,občianske iniciatívy“, ktoré si samovoľne vytvoria ,,hodnotiace komisie“, aby najmä politicky a ideologicky, čiže nie odborne, posudzovali a hodnotili iné médiá a ich obsah. V prípade Slovenska ide o ,,iniciatívu“, ktorej štátne inštitúcie neudelili autorizáciu ani legitímne právomoci na vykonávanie takejto činnosti. Ide vyslovene o súkromnú iniciatívu, ktorá je personálne prepojená so spolumajiteľmi niektorých vplyvných vydavateľstiev. V podstate ide o biznis v prospech jednej skupiny, keďže táto ,,iniciatíva“ chce ovplyvňovať inzerentných klientov, v ktorých médiách a na ktorých webových stránkach im neodporúča inzerovať, pretože podľa nich majú ,,neseriózny a konšpiračný obsah“. Takémuto konaniu sa hovorí ,,nekalá hospodárska súťaž“, ktorá má postupne zlikvidovať iné konkurečné médiá a webové stránky v prospech partnerov tejto ,,občianskej iniciatívy“. Tá samozvane tvrdí, že ,,ochraňuje zadavateľov reklamy“.
Pripomeňme si aj to, čo sa uvádza v Etickom kódexe novinára Asociácie na ochranu novinárskej etiky v Slovenskej republike, ktorý záväzne prijali Asociácia vydavateľov tlače, Slovenský syndikát novinárov a Interactive Advertising Bureau Slovakia, reprezentant internetových médií. V časti Základné princípy práce novinára sú uvedené napríklad tieto štandardy: ,,Novinár rešpektuje základné princípy demokratického a právneho štátu, ústavný poriadok Slovenskej republiky, ako aj platné právo a všeobecné morálne princípy. Rešpektuje iné štáty, národy, ich tradície, kultúru náboženstvo alebo iné presvedčenie… Priamo ani nepriamo nepodporuje porušovanie ľudských práv, násilie alebo poškodzovanie životného prostredia. Rešpektuje prezumpciu neviny a to aj vo vzťahu k osobám podozrivým z trestného činu, obvineným zo spáchania trestného činu alebo obžalovaným zo spáchania trestného činu… Nepodnecuje priamo ani nepriamo akúkoľvek nenávisť, intoleranciu alebo diskrimináciu založenú najmä na rase, svetonázore, náboženskom vyznaní, etnickom pôvode, veku, sociálnom postavení, pohlaví či sexuálnej orientácii.“
Sloboda prejavu je nielen právo, ale aj princíp, ktorý podporuje slobodu jednotlivca alebo komunity vyjadrovať svoje názory a myšlienky bez strachu z odvety, cenzúry alebo z právneho postihu. V právnom slova zmysle sloboda prejavu a právo na informácie zahŕňajú akúkoľvek činnosť vyhľadávania, prijímania a odovzdávania informácií alebo myšlienok bez ohľadu na médiá. Žiaľ, zákony, ktoré majú garantovať slobodu slova a prejavu, respektíve iné ľudské práva sú často politicky interpretované a manipulované. ,,Aj preto je dôležité si uvedomiť, že jednotlivec a spoločnosť sa vedia riadiť aj prirodzenými zákonmi, ktoré sú založené na hodnotách ľudskej prirodzenosti“, ako mi to prednedávnom povedal jeden životom skúsený priateľ na margo čierno-bielych útokov na časopis Dimenzie.
Počas nášho rozhovoru mi zdôraznil, že takéto zákony je možné odvodiť a aplikovať nezávisle od pozitívneho práva (zákony štátu alebo spoločnosti). ,,Podľa teórie prirodzeného práva majú všetci ľudia inherentné právo, ktoré nie je udelené zákonom, ale Bohom, prírodou alebo rozumom. Teória prirodzeného práva sa môže vzťahovať aj na „teórie etiky, teórie politiky, teórie občianskeho práva a teórie náboženskej morálky“. Zdravý rozum a morálne zásady je to, čo umožňuje jednotlivcovi a spoločnosti zvoliť si cestu, ktorá vytvára podmienky na vyrovnanú koexistenciu danej spoločnosti. Je to vývoj, ktorý nemôže byť vnucovaný. Najväčšou brzdou tohto procesu je ,,lenivosť jednotlivca rozmýšlať” a skúmať potenciálne negatívne dôsledky opačnej alternatívy, ktorá vedie iba k zotročeniu človeka“.
Slávny antický filozof Sokrates kedysi povedal: ,,Čo robíš, rob s najväčšou zodpovednosťou a nadšením”. Nadšenie a právo na slobodu slova, prejavu a informácie stáli pri zrode nášho časopisu v roku 2001. A samozrejme aj zodpovednosť za každé napísané slovo a vyjadrenú myšlienku. Na tomto konštatovaní sa nič nezmenilo ani v roku 2024, či sa to bude alebo nebude niekomu páčiť. Náš redakčný tím rešpektuje princípy serióznej žurnalistiky a novinárskej etiky. Náš zámer a cieľ sa nezmenil. Želáme si, aby sa v našom časopise postupne stretli a našli všetci. Nielen osobnosti, politici, diplomati, manažéri, akademici, umelci, výtvarníci, herci, stredná či vyššia vrstva, ale aj ,,obyčajní“ ľudia. Aj tí, ktorí nežijú na Slovensku, ale hovoria, píšu a čítajú po slovensky, aj tí, ktorí sú skeptici, kritici, optimisti a vizionári. Aj naďalej budeme našim čitateľom ponúkať časopis o ľuďoch, svete a spoločnosti, a slobodne a nezávisle v ňom prinášať rôzne témy, ktoré zrkadlia a tvorivo inšpirujú všetky oblasti nášho pozemského aj duchovného života. Časopis Dimenzie je určený všetkým čitateľom na Slovensku aj v zahraničí.
Mgr. Róbert Matejovič, šéfredaktor časopisu Dimenzie
Zdroj: Dimenzie č. 2/2024