Rozpadávajúca sa Ukrajina, jedna z najskorumpovanejších a najnedemokratickejších štátov v Európe, sa drzo a rýchlo tlačí do Európskej únie. Po štátnom neústavnom prevrate už deväť rokov vedie vojnu proti etnickým Rusom na územiach, ktoré postupne obsadila ruská armáda a začlenila do Ruskej federácie (Krymskú republiku v roku 2014, Luhanskú ľudovú republiku, Doneckú ľudovú republiku, Záporožskú a Chersonskú oblasť v administratívnych hraniciach v októbri 2022).
Keď Rusko 22. februára 2022 začalo špeciálnu vojenskú operáciu na Ukrajine, Kyjev bleskovo podal žiadosť na členstvo v EÚ. Skompromitovaná Európska rada (lídri členských štátov EÚ) a následne Leyenovej komisia ešte bleskovejšie o štyri mesiace neskôr udelili Ukrajine štatút kandidátskej krajiny na členstvo v EÚ (v júni 2022). Namiesto mierovej politiky a tlaku na pokračovanie mierových rokovaní medzi Ukrajinou a Ruskom, ktoré zlyhali v marci 2022 po zásahu Washingtonu a Londýna, Brusel de facto a de iure odsúhlasil pokračovanie vojny ,,do posledného Ukrajinca“. Tým podporil exodus Ukrajincov do členských štátov EÚ a Bieloruska, respektíve etnických Rusov prevažne do Ruskej fedrácie. Súčasne ,,pritvrdil“ balíčky rôznych protiruských sankcií a začal politicky a finančne podporovať dodávky zbraní a munície na Ukrajinu.
Bruselská Leyenovej komisia bez akéhokoľvek vysvetlenia prestala podporovať minské mierové dohody (podporovala ich predchádzajúca Junckerova komisia) a bez odporu sa úplne podriadila geopolitickým záujmom USA a Veľkej Británie v rámci NATO. Tie sa v rámci prehnaného rusofóbneho politického marketingu na čele s pánom Stoltenbergom prezentujú ako ,,obranná politika“ voči ,,ruskej hrozbe“, ochrana demokracie a tzv. spoločných hodnôt západnej civilizácie.
Výsledkom tejto nerozumnej a odsúdenia hodnej bruselskej politiky pod vedením Ursuly von der Leyenovej je zatiahnutie celej Európskej únie do vojny na Ukrajine proti Rusku, čo bolo a zostalo hlavným cieľom amerických jastrabov reprezentovaných prezidentom Bidenom. Sprievodnými dopadmi sú státisíce mŕtvych vojakov a milióny utečencov, pokračujúci hospodársky a sociálny úpadok, vysoká inflácia, hroziaca recesia, zhoršenie životnej úrovne obyvateľov, vysoký rast cien potravín a životných nákladov, nárast nezamestnanosti, chudoby a biedy, krachujúce malé a stredné podniky, energetická a surovinová kríza. Slovami Ryszarda Antoniho Legutka, rešpektovaného poľského konzervatívneho poslanca Európskeho parlamentu za stranu Právo a spravodlivosť, v celej EÚ je niečo zhnité – je v nej viac nestability, konfliktov, napätia a neistoty.
Podľa americkej agentúry Bloomberg Layenovej komisia chce už v októbri 2023 odporučiť lídrom členských štátov otvorenie prístupových rokovaní s Ukrajinou, ktoré majú schváliť na decembrovom samite Európskej rady. Tento krok má byť ,,impulzom pre spojencov“, aby pokračovali vo vojenskej a finančnej podpore Ukrajiny. Všimnime si – nejde o žiadny impuz pre mierové rokovania. Ak sa tak stane, vznikne precedens, ktorý vážne zdiskredituje Európsku úniu v jej zaužívaných kritériách a zavedených prístupových podmienkach. A tie hovoria jasnou rečou. Získanie členstva je zložitý a dlhodobý proces. Podmienky sú známe ako kodanské kritériá a zahŕňajú stabilnú demokraciu a zásadu právneho štátu, fungujúce trhové hospodárstvo a akceptáciu všetkých právnych predpisov EÚ, vrátane právnych predpisov týkajúcich sa eura.
Ak sa agentúra Bloomberg odvoláva na dobré informované zdroje z Leyenovej komisie, prakticky to znamená, že Ukrajina sa v rekordnom čase, a to iba za 16 mesiacov, pretransformovala na štát, ktorý je schopný splniť kodanské kritériá. História rozširovania Európskej únie ešte nezaznamenala takýto rýchly ,,zázrak“, aby štát, ktorý je vo vojne, nemá stabilné hranice a je prakticky v bankrote, respektíve odkázaný na zahraničné pôžičky, sa aspoň priblížil k schopnosti plniť kodanské kritériá. Zelenského Ukrajina, ktorú ničí rozbujnená korupcia a v ktorej prebieha boj o sféry vplyvu najmä medzi židovskými oligarchami a ich zahraničnými sponzormi (prípad uväznenia Kolomojského), nemá finančné zdroje ani na usporiadanie parlamentných a prezidentských volieb v roku 2024, ako to tvrdí prezident a miliardár Volodymyr Zelenskyj. Ten nielenže kritizuje napríklad Izrael za zdržanlivý postoj v otázke dodávok zbraní a munície, diktuje iným štátom obsah vojenskej a finančnej pomoci, ale dokonca požaduje, aby Západ financoval aj parlamentné a prezidentské voľby.
Aj keď pani Leynová tvrdí, že rozširovanie EÚ je ,,katalyzátorom pokroku“, neusiluje sa o mierové rokovania, ale požaduje ďalšie výdavky na ukrajinskú vojnu. Nemá žiadny problém presviedčať poslancov Európskeho parlamentu, že ,,sme svedkami veľkého pokroku, ktorý už Ukrajina dosiahla od získania štatútu kandidátskej krajiny“. Žiaľ, doteraz ale nekonkretizovala obsah tohto pokroku, aby vzápätí schizofrenicky konštatovala, že ,,pristúpenie k EÚ je proces založený na zásluhách – a túto zásadu bude Komisia vždy obhajovať. Vyžaduje si tvrdú prácu a líderstvo“.
V prípade Ukrajiny ide však skôr o jej servilnosť a ilúziu, než o logický úsudok. Veď doteraz nevieme, prečo si má Ukrajina zaslúžiť členstvo v EÚ. Iba za to, že je ,,obeťou“ ruskej agresie, ktorú vyvolala neschopnosť Nemecka a Francúzska, respektíve tzv. spoločnej a zahraničnej politiky EÚ garantovať dodržanie a naplnenie obsahu minských dohôd? Čo si má potom o takomto prístupe myslieť napríklad Gruzínsko alebo Moldavsko, ktoré je v porovnaní s Ukrajinou na vedľajšej ,,zásluhovej“ koľaji? Doterajšia finančná pomoc štátov EÚ Ukrajine dosiahla sumu už 76 miliárd eur. A stále to je málo oproti americkým 165 miliárdám dolárov.
Je viac než jasné, že na Ukrajine sa bojuje a zomiera predovšetkým za geopolitické záujmy USA, Veľkej Británie či Poľska, ktoré je tretím najväčším dodávateľom zbraní a munície na Ukrajinu. Európska únia stále nie je v pozícii vysnívaného silného geopolitického hráča (tento sen trvá od roku 2009), pretože nie je štátom, ale iba scentralizovaným klubom členských štátov s rôznymi záujmami. Ukrajinskí vojaci, civilisti a zahraniční žoldnieri, vrátane inštruktorov NATO, nezomierajú za mier či pokrok a členstvo Ukrajiny v EÚ, ale najmä za lobistické skupiny a ich lídrov, ktoré chcú politicky, hospodársky, kultúrne kolonizovať Ukrajinu a postaviť ju voči Rusku na večné časy. Týmto skupinám ide o nové teritórium, akýsi ,,druhý Izrael“, na ktorom chcú uplatniť aj sociálne inžinierstvo, príchod ,,nových osídlovateľov“. Aj preto sa vojna ,,ukrajinských hrdinov“ proti Rusku demagogicky medializuje ako ,,vojna do posledného Ukrajinca“. Je iba otázkou času, kedy si to v cenzurovanej Ukrajine uvedomia samotní Ukrajinci a kedy povstanú proti Zelenskému režimu.
V hre je samozrejme aj celosvetová obchodná vojna medzi USA a rusko-čínskom strategickom partnerstve, ktorému sa podarilo postaviť na nohy dedolarizované hospodárske zoskupenie BRICS a presadiť jeho rozšírenie o nové členské štáty. Svet sa mení na multipolárny, hegemónia anglosaského sveta je v kríze a pravdepodobne vstúpi do minulosti. Žiaľ, pani Leynová a tzv. lídri EÚ túto zmenu ešte stále nechcú pochopiť a prijať. Ich snívanie o silnej a vplyvnej Európskej únii pokračuje ďalej. Takisto aj deformačné prvky, ktoré presadzujú.
Jedným z nich je finančne extravagantná migračná politika, ktorá zlyhala. ,,Obchod s pašovaním ľudí prekvitá a rozklad sociálnej štruktúry pokračuje. V západnej Európe počet krádeží, lúpeží a znásilnení prudko vzrástol: vo Francúzsku a v Belgicku je to asi 30 znásilnení na 100 000 obyvateľov v porovnaní s menej ako dvoma znásilneniami v mojej krajine,“ uvádza Ryszard Antoni Legutko, poľský poslanec Európskeho parlamentu.
Podľa neho je ďalšou veľmi drahou extravaganciou ,,Zelená dohoda“ (Green Deal), vlajková loď Leynovej komisie. ,,Namiesto toho, aby bola nástrojom hospodárskeho rastu, si vyžaduje viac než 300 miliárd eur do roku 2030, rastúce životné náklady, účty za energiu a iné nepríjemné aspekty fantázie Komisie a Parlamentu“. Pán Legutko tvrdí, že deklarovaný spoločný dlh vo výške 800 miliárd eur do roku 2026 bude minimálne dvojnásobný: ,,Rozpočet EÚ je v troskách: mínus 66 miliárd eur k dnešnému dňu“.
Európski konzervatívci a reformisti kritizujú aj pokračujúcu oligarchizáciu Leynovej komisie, ktorá neustále ignoruje akékoľvek obmedzenia uvedené v Zmluve o fungovaní Európskej únie. Tvrdia, že Komisia sa zmenila na partizánsku mašinériu, ktorá sa mieša do národných politík členských štátov EÚ, ovplyvňuje voľby a usiluje sa zvrhnúť alebo spacifikovať vlády, ktoré sa jej nepáčia. Príkladom je Taliansko a ďalším príkladom, okrem Maďarska a Poľska, môže byť aj Slovensko po predčasných parlamentných voľbách.
Róbert Matejovič, šéfredaktor
Zdroj: Dimenzie č.3/2023
